Tibor Grék, blog.pravda.sk

Iste nikomu neuniklo ako intenzívne sa zapája Poľsko do riešenia problémov na Ukrajine, keď pôsobí ako predĺžená ruka USA v Európe, vyvolávaním a stupňovaním napätia, neustálim obhajovaním rozhodnutí ukrajinskej vlády a jej fašistických pohrobkov.

Mnohí ľudia, ktorí sa aspoň trochu vyznajú v histórii, nad takýmto činom predstaviteľov Poľska iba nechápavo krútia hlavami. Nemôžu pochopiť spoluprácu s banderovcami, ktorých predchodcovia na konci II. svetovej vojny zavraždili vyše 80 tisíc poľských občanov. Zrejme sa dodnes riadia  heslom, že „nepriateľ môjho nepriateľa je napokon môj priateľ.“ Z histórie vyplýva, že poliaci považovali už od stredoveku Rusko za svojho úhlavného nepriateľa.

Od 16. storočia Poľsko nie je schopné sa vyrovnať so „slávnou“ minulosťou, keď kráľovské vojská Báthoryho viedli podľa nich pomerne úspešnú vojnu proti Rusku a získali veľkú časť ruského a ukrajinského územia. V rokoch 1600 – 1602 dokonca dobili a ovládli Moskvu. V bojoch sa situácia neskôr striedala. Nová Poľská republika vznikla až koncom 1. svetovej vojny 123 rokov po zániku zvrchovaného poľského štátu.

Po VOSR Rusko odmietlo účasť vo vojne a tým tiež ďalšiu spoluprácu s Dohodou. Ruský východný front sa rozpadol. Využili to Nemci s Rakúsko – Uhorskom k mohutnému útoku na všetkých úsekoch frontovej línie. Dobili Poľsko, Ukrajinu a Pobaltie. Sovietska vláda v marci 1918 podpísala známy Brest Litovský mier. Podpísaním zmluvy Rusko získalo čas pre udržanie a upevnenie výsledkov revolúcie, ale zaznamenalo mimoriadne veľké územné straty, keď prišlo o Fínsko, Pobaltie, časť Poľska, Ukrajinu, Bielorusko a Bezarábiu.

Na podpise zmluvy sa priživilo i Nové Poľsko. Jeho hranice boli určené ďaleko na východ na Ukrajinskom a Bieloruskom území. Ani to ich však nedokázalo uspokojiť. Opäť si uplatňovali nové územné nároky. Tie na juhozápade viedli k sporom s Československom, čo vyústilo do vojny a k rozdeleniu Tešínska. Spor bol definitívne vyriešený až vzájomnou dohodou v roku  1958.

Poliakom nestačil ani milión kilometrov z Ruska. Prebudil sa v nich sen o veľkom Poľsku od Baltického k Čiernemu moru. Výsledkom bola Rusko – Poľská vojna, v ktorej obsadili Vilnus a Minsk. Svetové mocnosti, Poľské nároky uznávali, lebo v nich sa napĺňal aj ich sen.  Videli v nich možnosť ako zabrzdiť šíreniu proletárskej revolúcie smerom na západ. A to sa písal iba rok 1920 – nie 1989 !

Cieľom poľskej ofenzívy bol Kyjev. Červená armáda však prešla do protiútoku. Ona si pre zmenu postavila cieľ, dobiť Varšavu a zničiť poľskú armádu. Červená armáda postupne oslobodila Minsk, Brest Litevsk. Zlom nastal až 19 kilometrov od Varšavy, kde Tuchačevského armáda utrpela porážku. Ríšsky mier, podpísaný 18.3.1921 pričlenil k Poľsku prakticky všetky požadované územia. Aj tak po zábere cudzích území Poliaci tvorili iba 69% obyvateľstva. Významne boli zastúpení Ukrajinci, Židia a Nemci. V roku 1926 maršal Józef Pitsudsky uskutočnil vládny puč a zaviedol vojenskú, fašistickú diktatúru. V roku 1934 Poliaci uzavreli s Nemeckom pakt proti Rusku. Tešili sa z Mníchovského diktátu voči Československu a chceli sa priživiť na delení Československého územia.

V septembri Poľská vláda poslala vláde Československa ultimátum o okamžitom sa vzdaní požadovaných území. Poľsko anektovalo východnú časť Tešínska (862 km²). Išlo o celé územie okresu Frištát, takmer celý okres Český Tešín a niekoľko obcí z okresu Frýdek. Na obsadenom území sa chovali ako agresori. Poľština sa stala jediným úradným jazykom. Vyše 30 000 Čechov a vyše 5 000 Nemcov bolo nútené územie opustiť. K civilnému obyvateľstvu sa Poliaci chovali ďaleko horšie, ako neskôr samotní nacisti.

V januári 1939 poľský minister zahraničia Józef Beck rokoval v Berlíne o spoločných plánoch útoku na Sovietsky zväz. Bol to obrovský prejav nenávisti proti Rusku a výsledkom proletárskej revolúcie. Poliaci boli schopní sa spojiť s kýmkoľvek, kto bol ochotný im pomôcť v boji proti Rusku. Neuvedomili si, že Hitler mal svoje plány, v ktorých Poľsku bola prisúdená úloha porazeného národa určeného dokonca na fyzickú likvidáciu. Tak ako Poliaci ani Česi nemali v novej Hitlerovej Európe svoje miesto.

Antikomunizmus Poliakom zatieňoval rozum a presne podľa toho aj dopadli. Keď Hitler napadol Poľsko, ich cieľ o veľkom Poľsku sa rozplynul ako cigaretový dym. Poľsko padlo behom niekoľkých dní. Červená armáda so súhlasom Nemecka vstúpila na územie Poľska a behom týždňa obsadila bývalé územia Ukrajiny a Bieloruska. Hitler síce vyzýval Rusov, aby obsadili aj ďalšie územia. Rusi to však odmietli. Požiadali tamojšie obyvateľstvo či nie sú ochotní sa pripojiť k ZSSR. Obyvatelia zorganizovali tajné hlasovanie, na ktoré prišlo takmer 95% obyvateľov a za pripojenie hlasovalo 90,8%. Poľsko prestalo opäť existovať. Bolo rozdelené medzi Nemecko a Sovietsky zväz, ktorý si vzal späť jeho bývalé územie.

Keď Červená armáda hnala cez Poľsko fašistické vojská, začali opäť rôzne „hry“ proti Sovietskemu zväzu. Jednou z nich, bolo i Varšavské povstanie (1.8.1944). Jeho hlavným cieľom bolo, zabrániť Slávnej Červenej armáde ako prvej vstúpiť do Varšavy. Poliaci mali dokonca zákaz od vlastnej vlády v exile (Londýn) rokovať so Sovietskym zväzom. Celé povstanie sa nieslo v proti ruskom duchu. Pre normálneho smrteľníka je to nepochopiteľné, ale žiaľ bolo to skutočne tak!

Červená armáda naopak, na príkaz J. V. Stalina usilovala nadviazať kontakt s povstalcami a koordinovať spoločný boj. Povstalci napriek tomu, že bez cudzej pomoci nemali najmenší úspech ponúkanú pomoc odmietali. Varšavské povstanie tak bolo utopené v krvi. Na rozkaz Heinrika Himlera bolo mesto Varšava zrovnané zo zemou a obyvateľstvo zlikvidované.

Londýnska vláda okamžite prešla do útoku a spolu s ňou aj všetky médiá Západnej Európy a demagogicky obviňovali a dodnes to neprávom živia, že Sovietsky zväz neposkytol Varšavskému povstaniu pomoc. Je to obyčajná lož, klamstvo a mimoriadne účelová propaganda a štvanie!

Na úteku pred Červenou armádou v roku 1943 naraz „úplne náhodou“ Nemci našli v obci Katyň niekoľko masových hrobov. Zistili vraj, že sú to hroby poľských vojakov a dôstojníkov. Účelovo z toho obvinili Rusov a s veľkým krikom oznámili svetu. Vraždy poľských vojnových zajatcov v Katyni sa každoročne pripomínajú s veľkou slávou a sústavne napriek chýbajúcim dôkazom sa tvrdí o zavraždení 15 tisíc poľských dôstojníkov, údajne sovietskou NKVD. Aká to nespravodlivosť a hanba zároveň! Dnes protirusky zarytým Poliakom slúži Katyň ako útok na komunistov a dokazujú tým zločinnosť komunistických vlád.

Oficiálne podľa ostatných zdrojov sa predpokladá, že v Katyni je pochované 4 000 poľských dôstojníkov, 7 – 10 tisíc väzňov NKVD a asi 500 sovietskych vojnových zajatcov zastrelených Nemcami v roku 1943. Nemci však v Katyni zastrelili ešte ďalších tisíce Ruských vojnových zajatcov, Poliakov a Židov.

Poľskí dôstojníci v Katyni sú neustále predstavovaní ako nevinné obete. Nikto však nehovorí koľkí z nich sa osobne v rokoch 1918 – 1920 zúčastnili útoku na Smolensk a Kyjev. Koľko z nich zabíjalo Ruských vojakov v rokoch 1920 -1921 (ich počet sa pohybuje okolo 80 tisíc) a pod.

Poľské obete v Katyni sa pripomínajú s veľkou slávou. Poliaci by však najradšej zabudli na 3 128 Poliakov, ktorí zahynuli v sovietskom zajatí v rokoch 1941 – 1945 čo bojovali na strane Wehrmachtu na východnom fronte.

Najviac stráženým tajomstvom, ktoré nesmie uvidieť svetlo sveta je, koľko stotisíc Poliakov išlo dobrovoľne do služieb Hitlera proti ZSSR. Varšava utajuje osud 60 277 Poliakov, ktorí padli do sovietskeho zajatia v rokoch 1941 -1945, a to je reč iba o tých, čo na sebe mali uniformu Wehrmachtu a SS.

Do Wehrmachtu vojsk SS vstúpilo približne pol milióna poľských dobrovoľníkov. Medzi nimi bol i Jozef Tusk – dedko bývalého Poľského premiéra. Jeho vnuk Donald, je dnes super pravicovým predstaviteľom zvoleným na čelo EÚ. Určite to nie je náhoda, tak ako nebola náhoda, že na začiatku osemdesiatych rokov sa situácia v Poľsku začala vyhrocovať Po otvorení archívov sa už dnes má verejnosť možnosť dozvedieť, že  vznik nezávislých odborov „Solidarita“ na čele s Walesom, bola dobre a dlho pripravovaná operácia CIA, špionážnych služieb NATO a riadiace centrum siaha niekde do Bieleho domu vo Washingtone.

V Poľsku, tak ako na Ukrajine organizátori počítali i s násilím. Zbrane im boli dodané zo strany USA. Boli objavené zoznamy všetkých členov Poľskej zjednotenej robotníckej strany spolu s inštruktormi, ako i návod čo s nimi treba urobiť. Našlo sa i pripravené prehlásenie v ktorom sa hovorilo: „Voláme všetky skupiny Solidarity, aby okamžite pristúpili, je úplne jedno ako, k likvidácii všetkých sudcov, prokurátorov, straníckych tajomníkov, pracovníkov bezpečnosti bez ohľadu na pohlavie a samozrejme  spolu s ich rodinnými príslušníkmi.“

Krvavej kontrarevolúcii zabránilo iba vyhlásenie výnimočného stavu. Nová vojenská rada národnej záchrany začala urýchlene konať v snahe zabrániť krviprelievaniu. Extrémistickí vodcovia Solidarity boli izolovaní spolu s vodcami Konfederácie nezávislého Poľska. Po zásahu armády došlo k vytriezveniu radových členov Solidarity, ktorí navyše boli unavení prebiehajúcimi nepokojmi a anarchiou. Kontrarevolučné nadšenie postupne opadlo. Výnimočný stav, ktorý ani nebol v plnom rozsahu uplatnený, bol po roku a pol zrušený.

Najzaujímavejšou je však skutočnosť, že v roku 2014 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol rozsudok okolo Katynskej tragédie v ktorom prehlásil: “Rusko  nenesie zodpovednosť za vraždu tisícov poľských dôstojníkov v Katyni !“ Prelomový  verdikt súdu jednoznačne prepísal históriu. „Dokumenty“ predložené za Gorbačova a Jelcina, vydali svedectvo, že za popravy desiatok tisíc poľských dôstojníkov nie je vinná sovietska strana. Je to neklamný dôkaz, že za ostatných vyše 20 rokov bolo ruské vedenie neustále nespravodlivo obviňované zo zločinu, ktorého sa v 40 rokoch dopustil niekto úplne iný. Zároveň sa ukázalo, že niekto z blízkeho okolia Gorbačova, úmyselne cítil potrebu skompromitovať ruské dejiny ešte pred blížiacim sa rozpadom ZSSR. To bol niekoho jasný zámer ! Uhádnuť, že koho, nie je až tak zložité ! Stačí si uvedomiť, kto vo svete šíri a praktizuje takéto  a podobné scenáre.

Záver z toho všetkého je jednoznačný. Poľsko chce vojnu s Ruskom z historických dôvodov a nie náhodou ich k tomu neustále a vytrvalo infikujú USA, ktorým ide o ich vlastné koristnícke a geopolitické záujmy. Obsadenie časti Ukrajiny a znovu vytvorenie Veľkého Poľska je iba učebnicovým scenárom možnej motivácie. V skutočnosti ide o obrovskú snahu, aby Varšava sa postavila do čela Slovanských a postsocialistických krajín v Európe. Poliaci sa o takúto vedúcu pozíciu snažia veľmi dlho a mimoriadne sú podporovaní USA a NATO, lebo konečným cieľom je eliminácia Moskvy ako mocenského centra vo Východnej Európe.

Je to utopistická predstava. Žiaľ je to však skutočnosť, na základe ktorej sa svet opäť nebezpečne ocitá na pokraji nového, pre ľudstvo mimoriadne nebezpečného vojnového, konfliktu. Nezvratnou úlohou slovanských národov, je tejto hroziacej katastrofe všemožne zabrániť, v záujme slobody, demokracie, pokoja a mieru na svete !