Skutočnosť, že v roku 25. výročia „nežnej revolúcie,“ dochádza na slovenskej politickej scéne k rozkladu jednej s ďalších pomerne silných pravicových strán na čele s neomylným a vševediacim Pavlom Frešom o. i. potvrdzuje, že „lož má krátke nohy.“
Pán Frešo ako predseda SDKU – DS sa donedávna rád pred televíznymi kamerami pasoval za jediného, neomylného pravicového demokrata, za lídra pravicových strán, tlmočiaceho verejnosti svoj neskonalý odpor k funkcionárom strany, ktorá vo voľbách získala viac ako 44 % voličských hlasov.
Je v celku prirodzené, že kto sa pasuje za demokrata, mal by prinajmenšom poznať význam slova – demokracia. Tá v pravom zmysle slova, znamená vládu ľudu. V našich podmienkach, parlamentná demokracia, založená na princípe vlády väčšiny o dôveru sa uchádzajúcich zástupcov, vo voľbách kandidujúcich a o dôveru sa uchádzajúcich politických strán.
Pán Frešo rád poúča iných, ale poriadok si nedokázal nieže len spraviť, ale ani udržať, v celku stabilnej, relatívne dobre fungujúcej strane. Najpresvečivejším dôkazom je pred niekoľkými dňami skončený kongres v Senici, ktorý definitívne potvrdil nielen rozklad strany, jej líderstvo v pravicovom spektre, ale aj výraznú zaslepenosť a stratu sebakritickosti samého seba a niektorých jeho spolustraníkov.
Čudný to demokrat, ktorému vadí sloboda a demokracia. Ktorý sa dožaduje, aby všetci po jeho vzore sa stali obhajcami jeho názorov, hoci i záujmov cudzích mocností. Čudný to demokrat, ktorý v prezidentských voľbách najskôr neúprosne kritizuje občianskeho kandidáta, ale stačí aby postúpil do druhého kola volieb, a na kritiku zabudne len preto, aby nezvíťazil kandidát ľavicovej strany. Takýchto príkladov by bolo možné uviesť ďaleko, ďaleko viac. Aká to úbohosť v myslení, ale i v konaní k demokracii sa hlásiaceho človeka.
Opäť, ako už niekoľkokrát v ostatnom štvrťstoročí sa potvrdzuje, že politika pravice a osobitne i pána Freša, je založená na podvodoch a klamstvách, len aby presadili svoje vlastné záujmy, záujmy USA a západoeurópskych štátov, ďalej rozširovali biedu, strach, stupňovali napätie, podnecovali a podporovali nacionalizmus, extrémizmus a sociálne nepokoje. Správajú sa podľa hesla „čím horšie, tým lepšie.“ Podstatné pre nich je, že z daní ľudí si žijú nad pomery celej spoločnosti. Aj preto toľké roztržky, nevraživosť, zmeny a prezliekanie kabátov. Čisto z osobných, prospechárskych dôvodov vzniká množstvo nových pravicových strán, ktoré vymýšľajú nové a nové klamstvá, len aby opäť nachytali a získali si priazeň voličov.
Skúsme sa obzrieť na „revolučnú a porevolučnú“ genézu. Verejnosť proti násiliu vznikla ako strana, údajne proti násiliu jednej vládnucej strany, aby nastolila slobodu a demokraciu. Krátko po novembri 1989 na jej troskách vzniká nové Hnutie za demokratické Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara. Hnutie falošnými sľubmi o demokracii sľubovalo doviesť Slovensko za niekoľko rokov na úroveň Švajčiarska. Niet divu, že si tým získalo mimoriadne silnú podporu verejnosti. Obnovou kapitalistického systému riadenia, neviditeľnou rukou trhu a denne opakovanou lžou, že štát je zlý vlastník výrobných prostriedkov, strana začala s privatizáciou a postupným rozkrádaním a následným rozkladom spoločnosti.
Po rokoch uťahovania opaskov a zbedačovania, na scénu prichádza strana SDKÚ Mikuláša Dzurindu a s ňou ďalšia prefíkaná lož o dvojnásobných platoch. K SDKÚ sa neskôr, na pomoc v boji proti Mečiarovi pridružila tiež Demokratická strana karieristu a asociála Ľudovíta Kaníka. Vznikla tak pomerne silná politická strana, ktorá za pomoci ostatných pravicových strán, klamstiev a lží veľmi účinne pokračovala v rozkrádaní a v rozpredávaní za lacný peniaz všetkého, čo v povojnovom období rukami našich otcov a materí bolo vybudované a slúžilo na chod spoločnosti.
Celá táto stručná genéza jasne ukazuje, že im nešlo a ani nejde o riešenie problémov ľudí, ale iba o vlastnú kariéru, obohacovanie samých seba, rodinných príslušníkov, priateľov a známych na úkor celej spoločnosti. Pod ich vedením sa Slovensko za 25. rokov dostalo do úplného marazmu, rozvratu priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. Objavili sa nové, dovtedy nepoznané fenomény ako nezamestnanosť, bezdomovstvo, drogová závislosť, prostitúcia, podvýživa, žobráctvo, výpalníctvo, organizovaný zločin a pod. Obrovské problémy nastali v školstve, zdravotníctve, vo výskume a vede, v súdnictve, v doprave a čo je zvlášť nebezpečné v morálke, silnejúcom nacionalizme a extrémizme prerastajúcom až do neofašizmu.
Pavol Frešo pred viac ako dvomi rokmi sľuboval nový začiatok SDKÚ – DS. Vtedy ešte nik, hádam ani on sám neveril, že túžba po moci, kariére a vidinou obrovského bohatstva ho úplne pripravia o rozum a stane sa hrobárom vlastnej politickej pravicovej strany v ktorej po ostatnom sneme zostal osamotený ako kôl v plote. Nie celkom. Zostal s ním aj ďalší podporovateľ lží a ožobračovania vlastného národa, Ľudovít Kaník, ale i dobre platení europoslanci páni Eduard Kukan, Ivan Štefanec a a niekoľko ďalších, rovnako naivných a zaslepených členov, ktorí po vzore svojho ešte stále predsedu, napriek nedôvere väčšiny vlastných členov, strate preferencií u voličov, nemienia zo svojich pozícií, zámerov a túžob ustúpiť ani len o jeden jediný krok! Tak je chápaná demokracia niektorých členov SDKU – DS na čele s Pavlom Frešom.