Ak platí, čo je napísané v Ústave SR, že Slovensko sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, potom pre každého musí byť nad slnko jasnejšie, že politici sekulárneho štátu majú priam povinnosť ľudské práva brániť aj proti náboženskej presile a nie sa správať pokrytecky v snahe nepohnevať si žiadnu skupinu voličov.
Škoda, že si to neuvedomujú viacerí naši čelní predstavitelia štátu na čele s prezidentom A. Kiskom, ktorý sa v celom prípade referenda správal ako kráľ zo známej rozprávky „Pyšná princezná“ v ktorej pán kráľ nedokázal samostatne bez svojich poradcov rozhodnúť o spravodlivom riešení problémov.
Aj pán prezident, pasujúci sa za prezidenta všetkých občanov, horlivo pri každej príležitosti rečniaci, ako mu ide o spravodlivosť a blaho všetkých občanov, pred referendom s veľkou istotou a rezolútne vystúpil, aby oznámil slovenskej verejnosti, že on „dobrý anjel“ sa určite referenda zúčastní a na všetky otázky bude odpovedať „áno.“
To ešte celkom určite nepredpokladal, že referendum Aliancie za rodinu, ktoré sám vyhlásil, napriek obrovskej angažovanosti tiež katolíckych cirkevných hodnostárov rozdelí celú spoločnosť, ale i manželov Kiskovcov. Najlepšie o tom svedčí skutočnosť, že prezident sa referenda zúčastnil, ale prvá dáma sa zaradila medzi tú (výrazne väčšiu) časť spoločnosti, ktorá dala jasne na vedomie, že sa necíti byť ohrozená ani v rodine, ani individuálne, a je schopná bez akéhokoľvek nanucovania samostatne rozmýšľať a rozhodnúť sa.
Pán prezident tak ako sľúbil sa referenda zúčastnil. Po vhodení hlasovacieho lístka, za prítomnosti televíznych kamier, nebol schopný zaujať stanovisko. Neskrýval však sklamanie a smútok. Hádam aj preto, že na referendum bol nútený prísť sám bez sprievodu manželky a rodiny ako to v takýchto prípadoch u politikov býva zvykom. Sľúbil však, že sa v pondelok vyjadrí a zrejme po porade so svojimi poradcami svoj sľub dodržal.
Jeho vyjadrenie sa však po neúspešnom referende diametrálne zmenilo. Z obhajcu tradičnej rodiny sa posunul do úlohy ochrancu sexuálnej menšiny. Prejav ktorý predniesol si protirečí s jeho vlastným konaním. Na vedomie mu to dala i jeho manželka, ktorá využila svoje právo a referenda sa po boku svojho manžela, pána prezidenta nezúčastnila.
Nech mi pán prezident odpustí, ale nemôžem si pomôcť. Jeho postoj a správanie v tomto prípade mi pripomenulo a oživilo spomienku na už spomenutú rozprávku a znej vyjadrenie kráľa, ktorý v záujme spravodlivosti prehlásil mimoriadne komickú vetu: „Odvolávam čo som odvolal a sľubujem čo som sľúbil.“
Nuž aj tak sa dá vykonávať úrad prezidenta na Slovensku, keď ten čo ho vykonáva si dostatočne neuvedomuje (čo už pán prezident viackrát dokázal), že demokracia je vláda väčšiny pri rešpektovaní menšín. Mali by si to uvedomiť čím skôr aj jeho poradcovia, aby vyjadrenia a postoje hlavy štátu nestrápňovali, ale dodávali im vážnosť, dôstojnosť a úctu.