Tibor Grék, blog.pravda.sk

V denníku Pravda 1.júna bol uverejnený článok pod skratkou mena „ben“ nesúci názov: „Diplomacia reaguje: Ruský dokument o invázii zavádza.“

Článok, lepšie povedané stanovisko (tak ako to u nás nie je žiadnou zvláštnosťou), je iba jednostranným pohľadom pracovníkov ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZVaEZ) a politológa na dokument odvysielaný televíziou Rosija 1 k 60. výročiu vzniku a 25. výročiu zániku Varšavskej zmluvy.

Vzhľadom na jednostranný pohľad na tak dôležité udalosti našej novodobej histórie, dovolím si reagovať a uviesť niektoré, dúfam, že nevyvrátiteľné fakty.

1. Po porážke hitlerovského Nemecka, víťazné mocnosti na konferenciách v Jalte (4.-13.2.1945) a v Postupimi (1.7.-2.8.1945 rozhodli o rozdelení sfér vplyvu.
2. Obnovená ČSR sa vydala cestou ľudovej demokracie a neskôr úspešne budovala socialistické spoločenské zriadenie.
3. V roku 1947 americký prezident Harry S. Truman sformuloval novú smernicu zahraničnej politiky USA známu pod názvom Trumanova doktrína. V nej vyhlásil, že USA sa majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozeným totalitou. Pomoc mala byť finančná, hospodárska, ale i vojenská. Tento akt, spolu s ďalšími skutočnosťami možno považovať za začiatok tzv. studenej vojny.
4. V apríli 1949 na pôde a z popudu USA na podporu spomenutej doktríny vzniká aj vojenské zoskupenie NATO s pôvodne 12 členskými štátmi. Postupne dochádza k jeho rozširovaniu. V roku 1952 o Grécko a Turecko a v roku 1955 do NATO vstupuje aj Spolková republika Nemecko.
5. Vznik a rozširovanie NATO nemohol ZSSR nechať bez povšimnutia. Ako odpoveď, inicioval 14.5.1955 vznik Varšavskej zmluvy, ako obranného systému štátov strednej a východnej Európy. Zmluva bola podpísaná vo Varšave a predstavovala ochotu priateľstva, spolupráce a vzájomnej pomoci v prípade potreby ktoréhokoľvek z členských štátov.
6. Po druhej svetovej vojne sa celý kapitalistický svet na čele s USA sústredil na aktívny a nepretržitý boj proti ľudovo-demokratickým a neskôr socialistickým krajinám. Okrem množstva diverzných akcií, sabotáží, špionážnych afér, rôznych podvratných akcií boli protisocialistické plány, rozpracované do najmenších podrobností ako napr. Dullesov plán, Harvardský a Houstonský projekt, ktoré si jednoznačne kládli za cieľ narušiť a postupne likvidovať úspešný postup krajín socialistického spoločenstva.

To sú základné a nevyvrátiteľné skutočnosti, ktoré pri hodnotení vývoja do roku 1968 a po ňom treba brať plne v úvahu. Bez ich rešpektovania nie je možné objektívne a na vedeckých základoch hodnotiť situáciu a vývoj nie len v bývalom Československu, ale v krajinách socialistického spoločenstva vôbec.

Aby bolo vôbec možné hodnotiť, respektíve kritizovať vstup spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, treba si uvedomiť aspoň jeden jediný fakt, že Varšavská zmluva vznikla ako odozva na vznik NATO a aj to až po vstupe SRN, čo znamenalo samo o sebe vážnu hrozbu pre susediace krajiny socialistického spoločenstva. Je celkom prirodzené, že sa nepripravovala obhajovať záujmy kapitalistických krajín, ale krajín budujúcich socializmus. Nemohla sa preto nečinne prizerať, ako sa kontrarevolučné sily postupne dávno pred januárom 1968, ale hlavne po nastolení tzv. obrodného procesu, v januári 1968 derú k moci, ako všetkými  dostupnými prostriedkami bojujú proti základným atribútom budovania socializmu.

Z týchto hľadísk si dovolím upozorniť, že každý človek z vlastných skúseností vie, že najlepšie poznanie skutočnosti, je dané obdobie osobne prežiť  a nie spoznávať ho  sprostredkovane  a aj to jednostranne a tendenčne zamerané.

Posúďme, ktože to a hlavne na základe čoho tvrdí, že „Ruský dokument o invázii zavádza“ ?

Tvrdí to predovšetkým šéf rezortu MZV a EZ Miroslav Lajčák, ktorý v roku 1968 mal iba päť rokov, takže všetky jeho poznatky o príčinách vstupu spojeneckých armád Varšavskej zmluvy sú informáciami sprostredkovanými a ani len náhodou nepramenia z osobných skúseností a poznatkov. Navyše pán Lajčák po dovŕšení 18 roku veku, niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia vstúpil do KSČ. Bolo by zaujímavé poznať čo uviedol ako dôvod vstupu do prihlášky. Na otázku prečo do strany vstúpil, odpovedá, že „Rozhodnutia tohto druhu treba vnímať v dobovom kontexte.“ K tomu snáď iba malú poznámku. Keď sa jedná o jeho osobu treba to vnímať dobovo. Ak sa však jedná o ohrozenie celého socialistického systému, tak dobový kontext sa stráca a fakty neplatia. Tu je prípustné aj ich prekrúcanie a lži. Dôležité, aby nenarušili osobnú kariéru a aby zapadli do kontextu propagandy Západu.

Ďalší „expert“ MZV a EZ jeho hovorca Peter Stano, slušne povedané v roku 1968 u svojich rodičov ešte nebol ani v pláne, ale sebavedome prehlasuje: „Dokumentárna snímka v pasáži o vojenskej invázii a následnej 20 ročnej okupácii Československa sovietskymi vojskami použila nepravdy a staré ideologické klišé, od ktorých sa v nedávnej minulosti postupne dištancovali sovietski a ruskí predstavitelia, ktorí sa za inváziu a následnú okupáciu aj oficiálne ospravedlnili.“

Peter Stano zrejme mal na mysli hlavného aktéra perestrojky a glasnosti Michaila Sergejeviča Gorbačova, ktorý si vyslúžil obrovský obdiv a sympatie ľudí a predsa skončil ako obyčajný zradca nielen vlastného národa, ale i krajín socialistického spoločenstva. Potvrdil to napokon i sám vo svojej prednáške na americkej univerzite v tureckom hlavnom meste, kde povedal: „Mojim životným cieľom bolo zničenie komunizmu. Najviac som pre to mohol urobiť v najvyšších funkciách… Musel som odstrániť vedenie KSSZ a ZSSR. Musel som odstrániť vedenie vo všetkých socialistických štátoch… Našiel som spolupracovníkov pre rovnaké ciele. Predovšetkým Jakovleva a Ševarnadzeho. Majú obrovské zásluhy na porážke komunizmu. Keď som odchádzal z Kremľa, neplakal som, lebo hlavný ciel môjho života som splnil: zničil som komunizmus v ZSSR a vo všetkých európskych štátoch.“

Môže sa vôbec niekto čudovať, že človek s takýmto vyznaním sa ospravedlní za to, že vstupom spojeneckých vojsk zabránili zlikvidovať socialistické zriadenie v Československu? Možno vekovo a politicky rovnako orientovaní ako páni Lajčák a Stano, môžu ospravedlnenie brať vážne, ale ľudia čo socializmus zažili na vlastnej koži a aktívnou prácou sa podieľali na jeho budovaní, rozhodne nie!

Ďalším verejne sa ospravedlňujúcim bol Boris Nikolajevič Jeľcin. Má osobný podiel na rozpade ZSSR v roku 1991. Svoju humánnosť a zmysel pre demokraciu mimoriadne prejavil, keď v záujme osobnej kariéry a mocenských chúťok vydal osobný pokyn na streľbu do ruského parlamentu, pričom bolo zabitých 187 ľudí. Vzhľadom na jeho vzťah a časté nadmerné holdovanie alkoholu je otázne či vôbec vie čo vlastne činil.

No a ostatným čo sa ospravedlnil je Vladimír Vladimirovič Putin, keď počas návštevy Prahy v roku 2003 uviedol, že jeho krajina nesie „morálnu zodpovednosť“ za inváziu do Československa v roku 1968. Nič menej a nič viac! Je úplne jasné, že v záujme záchrany socializmu v ČSSR by bolo možné situáciu riešiť aj iným spôsobom. To by však v prvom rade musel chcieť sám najvyšší predstaviteľ KSČ Alexander Dubček a musel by presvedčiť spojencov, že svojou politikou nevytvára priestor pre likvidáciu socializmu a spojenectva socialistických krajín na čele so ZSSR.

Napokon, že to myslel s obrodným procesom úprimne a čestne mohol dokázať o dvadsať rokov neskôr po „Nežnej revolúcii“, keď sa opäť ocitol vo vrcholovej politike a v rokoch 1989 -1992 vykonával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR. V roku 1992 sa stal predsedom Socialnodemokratickej strany Slovenska a všetkými možnými prostriedkami napomáhal reštaurácii kapitalizmu. Je zaujímavé, že už mu nezáležalo na realizácii jeho myšlienok z januára 1968, reformovať socializmus a dať mu podobu ľudskej tváre.

Ešte stále niekto verí, že v roku 1968 nešlo u nás pod vplyvom Západu a jeho aktívnej pomoci k príprave na zmenu spoločenského systému? A čo sa vlastne stalo o 20. rokov neskôr v roku 1989? Nebolo to náhodou pokračovaním snáh z januára 1968, keď voľbou Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ sa otvorila cesta mohutného nástupu protitisocialistických síl v strane a v spoločnosti? Protagonisti novembra za priamej asistencie Alexandra Dubčeka šikovne podviedli Československú verejnosť, keď sľubovali všetko možné len nie kapitalizmus, ktorý v konečnom dôsledku v našich podmienkach reštaurovali a uvrhli tak spoločnosť o niekoľko desaťročí späť.

Za uplynulé roky po novembri 1989 všetky doteraz vládnuce strany a zoskupenia rozpredali a rozkradli všetko čo sa len dalo.  Obrovské bohatstvo v podobe prosperujúcich štátnych podnikov vo všetkých odvetviach národného hospodárstva, poľnohospodárskych družstiev, ktoré do štátnej pokladne prinášali obrovské zisky boli pod cenu rozpredané, rozdané a rozkradnuté v rámci reštitúcií a divokej privatizácie. Zdôvodňovali to tým, že štát je zlým hospodárom. Terajšie zisky z nich plynú na kontá súkromných podnikateľov, vo väčšine prípadov do zahraničia.

Nastala veľká sociálne – ekonomická diferenciácia spoločnosti. Vznikla vrstva boháčov z radov reštituentov, privatizérov a špekulantov, ktorí si privlastnili štátny majetok a vo väčšine prípadov ho predali do zahraničia. Na druhej strane prevažná väčšina obyvateľov je a zostáva nemajetná. Žije na hranici chudoby a biedy. Tí, čo z novembrových tribún manipulovali naivný a rozvášnený dav ľudí, majú dnes obrovské majetky a moc. Tí, čo pod tribúnami štrngali kľúčmi, aby „odzvonili socializmu“, majú skutočne veľké problémy z čoho a ako prežiť.

Práve tomu, čo sa o ďalších 20. rokov u nás a v krajinách soc. spoločenstva zásluhou zradcovskej politiky M. Gorbačova podarilo, zabránil vstup spojeneckých vojsk v auguste 1968. Pod zámienkou glasnosti a perestrojky, rafinovaným spôsobom začal viesť boj proti základným princípom socialistickej štátnosti v ZSSR a v krajinách soc. spoločenstva. Zámerom antisocialistických síl celkom určite dobre poslúžili tiež najrôznejšie chyby a omyly, ktorých sa dopúšťali ľudia zodpovední za riadenie politických, štátnych a hospodárskych orgánov.

V záujme protisocialistických síl bolo zneužité študentské hnutie a prevažná časť robotníkov, ktorí podľahli lacnému populizmu a obrovskému podvodu, ktorý majstrovsky zorganizovali politickí dobrodruhovia a platení agenti Západu. Tisíce zaslepených ľudí v davovom ošiali za lepšou budúcnosťou, uverilo klamstvám a falošným ilúziám novembrových tribúnov. Napokon, hladký priebeh protisocialistických vystúpení zneužitej mládeže a deklasovaných živlov umožnilo aj vtedajšie vedenie strany a štátu, ktoré dlhodobo podceňovalo politickú situáciu, až napokon umožnilo voľný priebeh likvidácii socialistického spoločenského poriadku.

Ako dôkaz uvádzam prejav hlavného protagonistu „novembrovej zamatovej, alebo nežnej revolúcie“ Václava Havla (http://www.mordechajkapusta.com/2011/12/slavne-prejavy-vaclava-havla.html) z ktorého vyberám : „…Komunisti vás budú strašiť nezamestnanosťou. Nie je to pravda, ničoho sa nebojte. Dvadsať rokov (mal na mysli od roku 1968) tvrdila komunistická propaganda, že chcem v krajine obnoviť kapitalizmus a získať späť zoštátnené majetky. Boli to všetko klamstvá, ako sa čo najskôr presvedčíte.“ Netrvalo dlho a naozaj sme sa presvedčili! Havel sa stal prezidentom ČSSR, v reštitúciách získal späť všetky majetky a pod jeho priamym vedením, hoci prisahal na Ústavu vtedy socialistického Československa, bol u nás reštaurovaný kapitalizmus. „Úspechy“ tohto slobodného, demokratického zriadenia pociťovať v Slovenskej republike veľmi jednoznačne.

Vstup spojeneckých vojsk v auguste 1968 a následná konsolidácia v strane a v spoločnosti zabránili, aby sa revizionistické sily v KSČ a v spoločnosti chopili svojich možností a postupne preberali kormidlo riadenia spoločnosti do svojich rúk, aby zavŕšili revíziu marxizmu – leninizmu a stranu ako takú vtlačili do zradcovského sociáldemokratizmu a tým otvorene ponúkli spoluprácu likvidátorom socializmu a reštaurátorom kapitalizmu. To sa im podarilo až o 20. rokov neskôr.

„Úspechy“ tohto slobodného, demokratického, kapitalistického zriadenia pociťovať v Slovenskej republike na každom kroku a veľmi jednoznačne:

Všetky súčasné problémy Slovenska sú produktom systému, ktorý vykorisťuje, zbedačuje a ponižuje väčšinu občanov. Nie socializmus, ale kapitalizmus zrušil bezplatné školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie občanov, výrazne znížil životnú úroveň a postaral sa o armádu nezamestnaných, bezdomovcov, žobrákov, prostitúciu, obchodovanie s bielim mäsom, drogy a výrazné zníženie populácie. Tribúni novembra sľubovali slobodu a demokraciu, ktorú premenili na diktatúru buržoázie (kapitálu), t.j. menšiny nad väčšinou.

Taká je, dovolím si tvrdiť pravda o auguste 1968, ktorá je žiaľ úmyselne zamlčovaná a fakty sú prekrucované, lebo ide o dokazovanie „pravdy“ bohatých nad chudobnými. Treba si uvedomiť, že po druhej svetovej vojne, kapitalistický svet sa sústredil na boj proti komunizmu. Kapitalizmus nevynechal jednu jedinú príležitosť aby nevyužil príležitosť zlikvidovať ich ciele, vybudovať sociálne spravodlivú spoločnosť – socializmus.

Zahraničná, ale i domáca reakcia si bola vedomá, že silou nič nezmôže. Existovala rovnováha vojenských síl medzi Východom a Západom. Zamerali sa preto na získanie socializmu nepriateľských živlov, pochádzajúcich z bývalých buržoáznych tried aby prostredníctvom nich prenikli do vnútra komunistických a robotníckych strán. Ich cieľom bolo postupne ich rozkladať prostredníctvom revizionistických a oportunistických názorov. Západné mocnosti na čele s USA usilovali v krajinách socialistického spoločenstva a vo vnútri komunistických a robotníckych strán prostredníctvom takýchto, dobre platených agentov, vyvolávať sústavne neistotu a nedôveru voči určitej časti funkcionárov. To nie je môj výmysel, ani výmysel funkcionárov KSČ, aby ospravedlnili toľko pravicou omieľané politické procesy z päťdesiatych rokov. To je výpoveď amerického novinára Stewarta Stevena vo svojej knižke „Výbušnina.“ V nej opisuje praktiky tajnej služby USA CIA v jednej jedinej operácii „Splinter Factor.“ Knihu vydalo nakladateľstvo SAKKO Praha ČR v roku 1991.Vrelo ju odporúčam všetkým, čo majú záujem poznať skutočný pôvod politických procesov u nás a v krajinách socialistického spoločenstva a skutočné príčiny tzv. studenej vojny. K tomu odporúčam aspoň prečítať ciele Dullesovho plánu, Harvardského a Houstonského projektu a bude nám úplne jasné, že o čo vlastne v dnešnom globalizujúcom sa svete ide a o čo sa vlastne snažia USA.

Poznať históriu vôbec a antikomunizmu zvlášť je potrebné preto, aby sme boli schopní pochopiť to čo sa v skutočnosti stalo v uplynulých rokoch a hlavne to čo sa deje v súčasnom, vraj slobodnom a demokratickom svete.