Tibor Grék, blog.pravda.sk

Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli už 25 výročie tzv. nežnej revolúcie, ktorej protagonisti sľubovali slobodu, demokraciu, šťastnejší a bohatší život. Realita je žiaľ úplne iná. Tieto vznešené sľuby sa po štvrťstoročí snažili obhajovať rôznymi frázami a propagandistickými heslami. Ľudia im však už prestali veriť, čo sa jasne ukázalo nízkym záujmom o oslavy vo veľkom štýle na námestiach miest. Pri všetkých pokusoch v hlavnom meste Bratislava a vo väčších mestách sa osláv zúčastnila iba hŕstka, aj to nie slávnostne naladených, ale viac menej ohromne zvedavých ľudí.

Život na Slovensku ukazuje že sme nepokročili dopredu a sľuby zostali iba zbožným želaním. Ponovembroví mocipáni to dopracovali do totálnej neslobody. Pre lepšie uvedomenie si takéhoto tvrdenia, pripomeniem aspoň niektoré z množstva nevyvrátiteľných skutočností.  Ten ich „zázrak“ na lepší život začal dvomi vlnami privatizácie, (lepšie povedané rozkrádania a rozdávania majetku štátu), ktorá vytvorila nezamestnanosť a spôsobila obrovskú nerovnosť medzi ľuďmi. Najlepšie o tom vypovedá dlhodobo pretrvávajúca, takmer 400 tisícová armáda nezamestnaných, úplný rozvrat priemyselnej a poľnohospodárskej výroby, znefunkčnenie školstva, zdravotníctva, vedecko-výskumnej základne, kultúry ako i morálnych hodnôt jednotlivcov a celej spoločnosti. Majetok nás všetkých sa stal majetkom pár vyvolených, domácich vlastníkov, zahraničných investorov a finančných skupín.

Na podporu kapitalistického systému a realizácie cieľov zahraničných poradcov, predovšetkým z USA a západoeurópskych štátov, predstavitelia vládnucich strán vytvorili priestor pre vznik množstva rôznych občianskych združení a mimovládnych organizácií, výdatne podporovaných zo zahraničia, ale tiež zo štátneho rozpočtu. Ľudia z nich, sa stali poradcami politikov, hovorcami, a v nemálo prípadoch i členmi vlády. Tí sa rôznym spôsobom svojim chlebodarcom odvďačujú a navyše,  cez médiá vytrvalo ovplyvňujú verejnú mienku. Tak vznikol aj Inštitút pre verejné otázky, ktorý vynáša súdy o stave našej spoločnosti a je sudcom všetkého diania. A nielen on, ale aj pani Wienk, Šimečkova nadácia a celý rad ďalších.  Dôsledne počúvajú „múdrych“ poradcov a dôsledne vymývajú mozgy hlavne mladým ľuďom, určujú čo je dobré a prospešné nie však pre blaho našich občanov, ale hlavne pre zvyšovanie ziskov zahraničných investorov, finančných skupín a domácich zbohatlíkov. Pomáhajú tak udržiavať a prehlbovať kapitalistický fenomén strachu – nezamestnanosť, ktorá plodí chudobu, beznádej  a kriminalitu. Zamlčujú, že základnou podmienkou spoločenského pokroku, ekonomického rastu, vzdelanosti, kultúry, boja proti kriminalite a ďalším spoločenským neduhom je práca ako jedna zo základných ľudských práv. (Všeobecná deklarácia ľudských práv čl. 23, bod 1.)

Za obrovskú výhodu a prednosť súčasného systému považujú fenomén slobody a demokracie, že sme sa otvorili svetu, že naši absolventi vysokých a stredných škôl odchádzajú za prácou do cudziny, kde sa vraj zdokonalia, naberú skúsenosti a po návrate domov, z nich budú hotoví odborníci. Nevadí im, že väčšina z nich, hlavne dievčatá a ženy, tam robia hlavne opatrovateľskú činnosť a len samotné vedia čo všetko iné. Podľa tvrdení našich papalášov, po návrate do vlasti budú s nich skutoční odborníci, ktorí budú môcť kvalifikovane a na vysokej úrovni, chodiť s prepáčením utierať zadky po celom svete. Aká to obrovská výhoda a vymoženosť súčasného systému.  

Ponovembroví mocipáni a jednotlivé „mimovládne“ organizácie tvrdia, že obrovskou výhodou je aj náš vstup medzi vyspelé štáty Európy a do NATO.  Holou skutočnosťou však zostáva, že pri vstupe do EÚ naši páni politici súhlasili s veľmi nepriaznivými podmienkami, ktoré nás sprevádzajú a na ktoré jednoducho povedané už 25 rokov doplácame. Vstupom, sme sa žiaľ neotvorili svetu, ale rôznym zahraničným špekulantom, ktorí nás okrádajú a pri tom sa láskavo tvária, že nám pomáhajú, že sú našimi spasiteľmi. Slovensko sa tak stalo jedným z kolonizovaných štátov silnejšími západoeurópskymi štátmi. Ako dôkaz, stačí porovnať výšku miezd a dôchodkov v jednotlivých členských štátoch, ktoré hovoria jasnou rečou. Tu opäť dochádza k vedomému porušovaniu ľudských práv členskými štátmi EÚ, ale o tom sa nesmie hovoriť. Podstatné je, že naši pravicoví politici majú plné huby slobody, demokracie a ľudských práv.

My Slováci sme nevyspytateľný. Dopustili sme znevážiť jednu najvýznamnejšiu časť našej novodobej histórie, zlikvidovať a rozkradnúť všetko čo bolo vybudované umom a rukami našich otcov a materí, čo bolo dobré a umožňovalo rozvoj spoločnosti. Uverili sme, zo zahraničia dobre zaplateným krikľúňom. Nepostrehli sme, že sa chystá obrovská krádež storočia. Privatizácia VSŽ, SPP, SEZ a ďalších podnikov sú toho jasným svedectvom. Určité skupiny politických elít sa pritom nezákonne a beztrestne obohatili na úkor nás všetkých.

To však ešte stále nie je to hlavné. Najhoršie je, že sme i morálne ochoreli, lebo sme sa naučili niečo iné si myslieť a niečo iné hovoriť. Naučili sme sa ničomu nedôverovať, nevšímať si jeden druhého, starať sa proste iba o seba a voči druhým byť bezohľadní. Pojmy ako láska, priateľstvo, súcit a pokora, česť a pravda stratili svoju hĺbku a rozmer a pre mnohých z nás znamenajú akési psychologické zvláštnosti. Len málokto z nás sa dokáže nahlas a verejne ohlásiť keď vidí krivdu a neprávosť. Máme jednoducho strach o seba, o zamestnanie, o svojich príbuzných a pod. Ponovembrový režim ponížil človeka na obyčajnú a lacnú pracovnú silu. So vzdelaných,  nadaných a svojprávnych zmysluplne konajúcich ľudí, urobil ponovembrový režim otrokov vo vlastnej domovine pre cudzí kapitál a dokonca i cudzie geopolitické záujmy.

Uplynulé štvrťstoročie je pre nás všetkých obrovským poučením. Už absolútne nemôžeme veriť a dúfať, že po voľbách sa všetko zmení k lepšiemu. Doterajšie skúsenosti nás o tom dostatočne presviedčajú. Našim najväčším nepriateľom za ostatné roky sa stali naše nedobré vlastnosti, ktoré sme si nechali vtĺcť do hláv a nášho správania. Ovládla nás ľahostajnosti k veciam verejným, nadutosť, neprimeraná ctižiadosť, sebectvo,  osobná a falošná prestíž a vzájomná rivalita. Proti tomu musíme zohrať rozhodujúci zápas. Bez našej účasti sa tieto neduhy vykoreniť nepodarí.

Všetci sme svedkami, že našim predstaviteľom nevadia mnohé už spomenuté veci. Nevadí im ani exekútorská mafia okrádajúca jednoduchých ľudí, nevadia im ani sudcovské mafie, ktoré majú na svedomí nízku, alebo takmer žiadnu vymožiteľnosť práva a zmätočné súdne rozhodnutia, nevadí im ani mafia úradníkov tunelujúca a beztrestne rozkrádajúca štát. Nevadí im ani bruselský diktát, v rôznych oblastiach činnosti, v ostatnej dobe najvýraznejšie vo vzťahu k riešeniu krízy a občianskej vojny na Ukrajine, keď nás zaťahujú do sankcií, ktoré nám viac škodia ako samotnému adresátovi. Podstatné je, že je to v súlade s obhajobou geopolitických záujmov USA a západoeurópskych štátov EÚ. Nevadí im, že na Ukrajine zomierajú nevinní ľudia v záujme zbrojárskych korporácií hlavne USA a ich spojencov. nevadí im ani to, že svojou činnosťou bezprostredne ohrozujú bezpečnosť a mier v celej Európe. Nevadí im, že naši pracujúci, hoci v mnohých prípadoch s rovnocennými, ba i lepšími pracovnými výsledkami sa v odmeňovaní stávajú druhoradými občanmi EÚ.

Zdá sa to neuveriteľné, ale žiaľ, je tomu skutočne tak. Čo je to za slobodu a demokraciu ktorá ľuďom berie prácu, strechu nad hlavou, ktorá sa nedokáže postarať o zdravie svojich občanov, ktorá vytvára celé hladové doliny, ktorá umožní, aby zisky z privatizovaných podnikov plynuli do zahraničia a doma vyrastali novodobí otroci.

Žijem medzi ľuďmi a viem, že prevažnej väčšine ide o to, aby naša republika bola opäť svojprávna, demokratická, hospodársky prosperujúca a čo je dôležité sociálne spravodlivá. Ide im o to, aby sme sa opäť stali republikou ľudskou, ktorá si nadovšetko váži človeka a jeho dôstojnosť. Ide im o republiku všestranne vzdelaných ľudí, ktorí svojou prácou dokážu úspešne riešiť všetky problémy spoločnosti v oblasti politickej, ekonomickej, sociálnej, ekologickej ale tiež a to predovšetkým človečenskej.

Sklamanie a vzdor verejnosti už nestačí prejavovať iba vo voľbách tak ako sme si zvykli, že jednotlivé druhy volieb väčšina z nás odignoruje. Je to pramálo! Ponovembrové zákony stým počítali a preto pri voľbách nebolo stanovená pre platnosť volieb, nadpolovičná účasť oprávnených voličov. Pre novodobých mocipánov – papalášov stačí, keď sa volieb zúčastní mizivé percento voličov. Dôležité je, aby odovzdali svoj hlas „tej správnej strane.“ Je päť minút po dvanástej uvedomiť si, že z tohto marazmu niet inej cesty,  iba zjednotenie sa a nekompromisné požadovanie zmeny politického systému, v záujme skutočnej slobody a demokracie, v ktorom človek získa späť ukradnutú dôstojnosť, stane sa namiesto mamonu peňazí a bohatstva opäť najvyššou hodnotou a platnosť nadobudnú slová Piesne práce, že „všetko čo tu človek má, len práca dáva statočná.“

Tibor Grék