Tibor Grék, blog.pravda.sk

„Zločiny USA všade na svete sú systematické, stále, klinické, neľútostné a plne zdokumentované, napriek tomu o nich nikto nehovorí.“

(Michael Parenti, americký politológ, historik a spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru rok 2005)

Ozbrojený konflikt na Ukrajine nemôže v žiadnom prípade priniesť vyriešenie problémov a urovnanie konfliktu, ale iba zvýšenie počtu mŕtvych, zranených a obrovský nárast morálnych a materiálnych škôd.

Stupňujúce sa sankcie, namierené vraj proti Vladimírovi Putinovi a jeho najbližším spolupracovníkom sú mimoriadne krátkozrakou stratégiou politikov, ktorí ju vymysleli a ešte krátkozrakejšou tých európskych politikov, ktorí sa USA do tejto nečistej a k vojne vedúcej tragédii nechali vtiahnuť. Krátkozrakou hlavne preto, že nepostihuje skutočných aktérov vyvolaného konfliktu, ale občanov Ruska, Ukrajiny a hlavne členských štátov EÚ. Stupňujúce sa sankcie nemajú nič spoločné so zdravým rozumom. Je to choré a znamená vrchol nezodpovednosti voči vlastným občanom. Politikov si ľudia neplatia z vlastných daní preto, aby obhajovali záujmy cudzích mocností, v tomto prípade USA. Napokon, čo sú to za sankcie „voči Putinovi a Rusku“, ktoré obmedzujú výrobu mnohých našich podnikov, ktoré priamo ohrozujú bezpečnosť a obranyschopnosť našej krajiny, ktoré vedú k možnosti vzniku ozbrojeného európskeho, či svetového konfliktu, ktoré zvyšujú nezamestnanosť, vedú k rastu cien a k zníženiu už i tak mizernej životnej úrovne. Nie je to náhodou pridrahá daň za to, že politici sa chcú za cenu ožobračovania vlastného národa zapáčiť predstaviteľom USA?

USA už nejedenkrát oklamali svetovú verejnosť v záujme  svojich koristníckych a geopolitických záujmov. Len si spomeňme na Irak, kde vraj Husajn „ukrýval zbrane hromadného ničenia,“ ktoré sa dodnes nenašli. Husajna popravili, do Iraku pomocou bômb „priviezli mier“ a čuduj sa svete, Irak je dnes v totálnej destabilizácii a ľudia sa navzájom vyvražďujú, ale Američania dosiahli svoje. Obdobne spolu s Nemeckom podporili vznikajúce separatistické snahy Slovinska, Chorvátska a Kosova v bývalej Juhoslávii, aj za cenu ozbrojeného konfliktu. Nemecko začalo s podporou starých fašistických Ustašovských kádrov a USA výdatne podporovali mafiu Hashima Thaciho, obchodníkov so zbraňami, drogami, ľudskými orgánmi a ženami. Aby oklamali svet a ospravedlnili bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO, Slobodana Miloševiča vyhlásili za diktátora a vojnového zločinca. Bombardovaním dosiahli rozbitie jednotného mnohonárodného sociálneho štátu. A o to im išlo. Privítali vyhlásenie nezávislosti Kosova od Srbska. Nevadilo im ani to, že premiérom sa stal Hashim Thaci, politický vodca Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK), ktorý bol v podozrení, že stojí na čele skupiny ktorá pašuje zbrane, narkotiká a ľudské orgány do západnej Európy. Podozrenie v roku 2010 bolo potvrdené správou vyšetrovacej komisie pre radu Európy, ktorú viedol Dick Marty.

Skupina vedená Hashim Thacim má v Kosove už 10 rokov veľký mocenský vplyv podporovaný západnými mocnosťami, hlavne však USA, vraj v záujme „kosovskej stability.“ Najnovšie to potvrdzuje aj americký prokurátor Clint Williamson, ktorý bol poverený vyšetrovaním zločinov v Kosove. Bolo a dodnes je to v poriadku, lebo rozbitie jednoty Juhoslávie a Srbska bolo v záujme USA. Ich strategickým cieľom je i narušenie jednoty Ruskej federácie a nepokoje na Ukrajine sú prvým a nevyhnutným krokom k dosiahnutiu nimi stanoveného cieľa. Preto ten zúrivý útok na Rusko a osobitne  Vladimíra Putina, ktorý sa odmieta podriadiť ich záujmom

Kým Kosovo, napriek porušeniu medzinárodného práva uznali, tak také isté referendum na Kryme, prehlasujú za neplatné a obviňujú Vladimíra Putina z anexie Krymu, podpory a vyzbrojovania „separatistov“ na juhovýchode Ukrajiny, ba dokonca i zo zostrelenia civilného dopravného lietadla.

USA sa podarilo do tejto nebezpečnej hry vtiahnuť aj EÚ. Prijatie ďalších sankcií voči Rusku a Vladimírovi Putinovi možno považovať za návrat k studenej vojne, nie však zo strany Ruska, ale USA a žiaľ i EÚ. Triezvo uvažujúci človek však musí sankcie považovať za kontraproduktívne. Ich dôsledky budú príčinou poklesu ekonomiky nie len v Rusku, ale predovšetkým v členských štátoch EÚ v podobe obmedzovania výroby, zvýšenia nezamestnanosti, zníženia životnej úrovne a pod.

Krízu na Ukrajine žiadne ekonomické sankcie nevyriešia. Najlepším svedectvom sú niekoľko desaťročí uplatňované sankcie USA a ich verných spojencov voči Kube. Kubáncov aj tak na kolená nedostali. To isté sa stane so sankciami voči Rusku. Čím iniciatívnejšie bude EÚ realizovať diktát USA voči Rusku, tým dôslednejšie pripravuje trest pre vlastných občanov. Rusi nie sú obrazne povedané spadnutí na hlavu. I oni musia prijať opatrenia na svoju vlastnú obranu. Už teraz sa rodí nápad, vyhlásiť štáty ktoré politicky sankciami útočia na Ruskú federáciu vyhlásiť za štáty agresorov a ich firmám zakázať podnikanie v Ruskej federácii. To ani zďaleka nie je všetko. Ak Rusko pristúpi k razantným opatreniam v podobe zastavenia dodávok surovín do EÚ, tak EÚ  kľakne na kolená ako porazený býk v aréne. A to pre občanov EÚ by bolo skutočne kruté. Ak to páni politici v EÚ naozaj nechcú, tak potom si musia voči Rusku zvoliť svoju vlastnú cestu a musia prestať poslušne vykonávať darebácke nápady USA.

Ekonomiku USA vo veľkej miere drží nad vodou predovšetkým vojensko-priemyselný komplex. Dokazujú to neustále vyvolávané ozbrojené konflikty po celom svete, čoho sme očitými svedkami. Pod zámienkou „demokracie a ľudských práv“ likvidujú nepohodlných predstaviteľov, organizujú prevraty a nútia jednotlivé krajiny sveta ísť ich cestou chápania demokracie. Nie náhodou majú vyše 200 vojenských základní po celom svete a o ich rozširovanie, hlavne v postsocialistických krajinách neustále usilujú.

Zrejme by sme sa dožili zázraku, keby tak lídri USA a EÚ zatlačili na Kyjev a prezidenta Petro Porošenka, aby dodržal daný sľub o mierovom riešení konfliktu. Ak nelegálna vláda v Kyjeve a Porošenko nezastavia vojenské operácie a nevyhlásia, že sú ochotní riešiť konflikt na juhovýchode Ukrajiny za rokovacím stolom, tak mier na Ukrajine tak čoskoro celkom určite nebude. Je predsa známe a prax to potvrdzuje, že násilie plodí opäť iba násilie. Týmto smerom cesta k spravodlivému riešeniu problémov na Ukrajine ani nikde na svete nevedie.

Politické špičky v jednotlivých štátoch EÚ by si konečne mali uvedomiť, že nechať sa USA zatiahnuť do tejto nebezpečnej „hry“ je krátkozraké a v žiadnom prípade nemôže byť kľúčom k riešeniu politických, ekonomických, sociálnych a ekologických problémov sveta.

Pravdu mal americký politológ, historik a spisovateľ Michael Parenti, ktorý povedal: „S neúnavnou vytrvalosťou americká intervencia bola na strane bohatých a mocných národov na úkor chudobných. Namiesto posilňovania demokracie americký vodcovia zvrhli množstvo demokraticky zvolených vlád a režimov v tuctoch krajín…kdekoľvek sa tieto krajiny rozhodli povýšiť záujem svojho ľudu nad záujem korporácií.“ Taká je žiaľ skutočná pravda, ktorej nevedno prečo podľahli aj predstavitelia štátov združených v EÚ. Pomáhajú síce USA nespadnúť na kolená, ale za cenu ochudobňovania a ožobračovania vlastných národov. Je to možné charakterizovať tiež ako ignorovanie národných záujmov na úkor cudzích mocností a to sa nedá charakterizovať inak, ako vlastizrada!