Tibor Grék, blog.pravda.sk

O niekoľko dní si pripomenieme už 25 rokov od prevratu v roku 1989, kedy väčšina občanov vtedajšieho Československa naletela dobre plateným tribúnom novembra na čele s Václavom Havlom, že „pravda a láska zvíťazí,“ že konečne začne v našej spoločnosti vládnuť ľud, ktorý od roku 1948 vraj žil v neslobode, bol utláčaný, zbedačovaný, okrádaný a prenasledovaný komunistami a systémom socializmu.

Mnohí žijúci svedkovia tohto obdobia majú ešte v živej pamäti prejav V. Havla (http://www.mordechajkapusta.com/2011/12/slavne-prejavy-vaclava-havla.html) z ktorého vyberám: „Komunisti vás budú strašiť nezamestnanosťou, nie je to pravda, ničoho sa nebojte. Dvadsať rokov oficiálna propaganda tvrdila, že som nepriateľom socializmu, že chcem v našej krajine obnoviť kapitalizmus, že som v službách imperializmu, od ktorého poberám tučné výslužky…. Boli to všetko lži, ako sa skoro presvedčíte… Sľubujem vám, že funkciu prezidenta zoberiem na jedno volebné obdobie. Tiež vám sľubujem na svoju česť, pokiaľ sa počas môjho volebného obdobia nezlepší životná úroveň v ČSFR, sám odstúpim z funkcie.“

Takéto a podobné krasorečnenia tliapali predstavitelia Občianskeho fóra v Čechách a Verejnosti proti násiliu na Slovensku, aby podviedli širokú verejnosť a umocnili v ľuďoch vedomie, že bojujú proti zlu a za spravodlivosť. Dokonale sa im podarilo oklamať a rozdeliť spoločnosť na niekoľko skupín, z ktorých každá presadzovala svoju „pravdu.“ U ľudí sa stali dôveryhodní a ochotní postaviť sa na čelo riadenia spoločnosti. Postupne z funkcií odvolávali skutočných odborníkov, ktorí nezradili svoje presvedčenie a neprebehli na opačnú stranu. Pre výber odborníkov stanovili úplne nové kritériá. Za najvyšší stupeň kvalifikácie začali považovať „profesie“ disident, emigrant, antikomunista, globalista, bývalý väzeň a pod.

Lásku smerom na Východ zamenili za lásku na večné časy smerom na Západ a  hlavne USA. Podaním rúk si väčšina sľúbila lásku až za hrob. Začali sa nekontrolovane, neúnavne, ale zato intenzívne naháňať za peniazmi a bohatstvom. Vydali sa cestou arogancie, surovosti, drzosti, násilia a korupcie. Lož a pýchu začali pokladať za normálny stav slobody a demokracie. Skromnosť, čestnosť a poctivosť presunuli do  pozície výsmechu.

Štvrťstoročie v živote človeka, je dostatočne dlhým obdobím, aby mohol zodpovedne proklamované sľuby novembrových tribúnov a ponovembrových mocipánov, ale tiež  klady a nedostatky prežitého obdobia zhodnotiť.

Pokúsim sa, aspoň veľmi stručne, na niektorých, pre život radového občana a spoločnosti dôležitých faktoch zbilancovať uplynulé obdobie a nájsť odpoveď na základné otázky: Čo nám priniesol november 1989 a o čo sme prišli.

Pravicové strany, ich sympatizanti, rýchlo zbohatlíci, ale i väčšina zvlášť mladých ľudí, ktorí nemajú vlastné skúsenosti a už 25 rokov sú im vtĺkané do hláv jednostranné a tendenčne zamerané informácie, odpovedá na tieto jednoduché otázky veľmi jednoznačne. Získali sme slobodu, bola zrušená základná vojenská služba, vstúpili sme do veľkej rodiny štátov Európy, do NATO, otvorili sa hranice, nastal voľný pohyb tovaru a osôb, dominantným sa stalo súkromné vlastníctvo a pod.

Je úplne prirodzené, že pre každého z nás je mimoriadne dôležitá sloboda, ako jedna zo základných spoločenských hodnôt. Dnešní filozofi a obhajcovia prevratu, však kategóriu „sloboda“ naivne vysvetľujú ako stav, keď neexistuje donucovanie. Podľa nich sloboda znamená, že človek nemusí robiť to, čo nechce. Jedným dychom však dodávajú, že z toho nevyplýva, že môže robiť čo sám chce. Tým len potvrdzujú marxistickú definíciu slobody, že „sloboda je poznaná nevyhnutnosť.“

Poďme však ďalej. Na riadenie spoločnosti, riešenie rôznych problémov a situácií si volíme svojich, z našich daní, podľa mňa, kráľovsky platených zástupcov. Väčšinu z nich tvoria rôzni podnikatelia, majetní funkcionári a členovia politických strán,  ktorí nám neustále vtĺkajú do hláv, aká bola v predchádzajúcom režime nesloboda, že to bol totalitný a zločinecký režim. Dnes vraj máme slobodu a žijeme v demokratickom a právnom štáte. Skúsme  teda opustiť prázdne propagandistické táranie a na niektorých faktoch ukázať, aká je vlastne pravda.

Do prevratu v roku 1989 bývalé Československo nemalo žiadny dlh. Prevažovali aktíva v miliardách dolárov. Ústava garantovala právo na prácu, ktorá bola právom a zároveň povinnosťou. Príživníctvo bolo trestným činom. Pracovali i poslanci zákonodarného zboru a za výkon poslaneckej funkcie poberali symbolické odmeny. Zloženie parlamentu zodpovedalo sociálnej štruktúre spoločnosti. Svoje zastúpenie v zákonodarnom zbore mali všetky spoločenské vrstvy. Robotníkov, ako skupinu tvoriacu materiálne bohatstvo a spoločenský pokrok nevynímajúc. Teraz je v parlamente zastúpená iba skupina zbohatlíkov a ich podporovatelia.

Školy vyučovali iba profesie, ktoré vyžadovala spoločenská deľba práce. Každý absolvent školy mal vopred zabezpečené umiestnenie v zamestnaní, zaručený plat a vo veľa prípadoch i ubytovanie. Poskytované boli rôzne pôžičky. Z mladomanželských, bolo možné bez akýchkoľvek problémov zariadiť domácnosť. Úroky boli symbolické a pri narodení dieťaťa a dožití určitého veku dieťaťa sa odpisovala značná časť z dlžnej sumy. Rozhodujúce však bolo, že človek mal istotu, že bez problémov bude môcť pôžičku splácať, lebo sa nemusel obávať, že z večera na ráno môže prísť o zamestnanie. Aj zásluhou toho neboli problémy so zakladaním rodín a demografickým vývojom.  Postupne bola skracovaná týždenná pracovná doba, čím sa vytváral priestor pre relax a upevňovanie rodinných vzťahov. V súvislosti s rastom produktivity práce sa postupne predpokladalo znižovať tiež vek odchodu do dôchodku. V Bratislave bola v plnom prúde príprava výstavby metra, na výstavbu ktorého už federálnou vládou bol schválený rozpočet. Neexistoval žiaden rómsky problém, lebo Cigáni boli povinní pracovať. Premyslená a pomerne úspešne realizovaná bola i prevýchova ťažko prispôsobivých skupín obyvateľstva.

Štúdium na stredných a vysokých školách bolo zadarmo. Zdravotníctvo a doliečovanie chorých v kúpeľných zariadeniach, podľa diagnóz bolo bezplatné. Pre niektoré rizikové kategórie pracovníkov boli povinné tzv. ozdravné pobyty úplne zadarmo. Pre ich manželky, ktoré sa pobytov mohli zúčastniť, boli stanovené symbolické ceny. To nie je všetko. Štát poskytoval veľa ďalších život uľahčujúcich iniciatív. Vymenovať ich by bolo veľmi zdĺhavé. To vraj bola totalita, nesloboda, okrádanie a teror, prenasledovanie a zločiny páchané na občanoch komunistickými zločincami, zločineckým a odsúdenia hodným systémom.

Prečo tieto a ďalšie vymoženosti pre ľudí boli vôbec možné? Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Štát vlastnil majetok, ktorý produkoval zdroje, ktoré sa nepoužívali na rozkrádanie a obohacovanie jednotlivcov, ale pre blaho pracujúcich a celej spoločnosti. Plánované hospodárstvo bolo založené na raste životnej úrovne ľudí. Nie na náhode a na názore súkromného podnikateľa, ako a kde, dosiahnuť čo najvyšší zisk a čo najviac zbohatnúť. Dominantné postavenie mal človek, jeho vzdelanostná, kultúrna úroveň a zdravie a nie ako teraz chamtivosť za peniazmi a bohatstvom. Štát nepotreboval tzv. zahraničných investorov, ani iných špekulantov a okrádačov typu Medzinárodný menový fond či Svetová banka.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci slúžila svojim členom a navyše pomáhala i rozvojovým krajinám. Rôzne tendre, verejné obstarávania, zahraniční poradcovia (s prepáčením darmožráči), provízie (legálne úplatky) a pod. neboli potrebné. Vykorisťovanie, rôzne špekulácie, šmelinárstvo, okrádanie a podvody boli trestným činom. Každý kto sa takéhoto činu dopustil, musel rátať, že bude jeho čin prešetrený a spravodlivo potrestaný.

Teraz v rámci politickej zodpovednosti politici môžu kradnúť, obohacovať sa na úkor nás všetkých a sú nepostihnuteľní. Oni sú v konečnom dôsledku tí, čo určujú pravidlá a schvaľujú zákony, aby boli slobodní a nič sa im nemohlo stať. Aj to je jeden z dôvodov, že im zadky prirástli ku kreslám a nie a nie sa už štvrťstoročie od nich oddeliť. A keď, tak „priatelia spolubojovníci“ sa dokážu o každého z nich primerane postarať, aby nedošlo k prerušeniu ohnivka v reťazi.

Keďže štát v uplynulom systéme vlastnil majetok, mohol plánovať, bez väčších problémov všetko financovať a navyše i požičiavať občanom bez hrozby exekútorov, veľkej to rafinovanej skupiny parazitujúcich príživníkov na nešťastí iných., ktorých do toho nešťastia dohnal štát, ktorý sa mal o nich starať a nie ich majetkovo ruinovať.

Privatizáciou, ktorú tak vehementne ponovembroví mocipáni presadili, bol rozkradnutý majetok občanov o ktorý sa obohatili domáci a zahraniční jednotlivci. Beztrestnosť takéhoto nevídaného zlodejstva zaručili egoistickí a naivní poslanci prijatím príslušných zákonov. Pod rúškom slobody a demokracie bol legalizovaný zločin na vlastných občanoch. Väčšinu problémov spoločnosti ponovembrové vládne garnitúry už takmer štvrťstoročie riešia iba v prospech bohatých a seba, na úkor drvivej väčšiny občanov.

Všetky lukratívne podniky, VSŽ, SPP, SEZ, Slovenské vodárne a kanalizácie, banky, potravinárske podniky a iné, za minimálne ceny skúpili zahraniční investori. Zisky ktoré mali slúžiť na riešenie našich vlastných problémov, tak plynú do zahraničia a u nás doma sa stupňuje nezamestnanosť, chudoba, hlad, bieda, rozrastá prostitúcia, bezdomovci, organizovaný zločin, vraždy a samovraždy, ohrozený je demografický vývoj a pod.

Naši stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ak chcú prežiť, sú nútení odchádzať do západných krajín Európy za prácou, kde umývajú riad, robia opatrovateľov a slúžky. Čo všetko tam musia robiť hlavne naše ženy, to vedia najlepšie iba ony samé. Slovenský národ bol zbavený vlastnej dôstojnosti a hrdosti. A tento trend naďalej pokračuje ešte aj v rozpredávaní pôdy do rúk zahraničných vlastníkov. Ak to takto bude pokračovať, dá sa predpokladať, že prídeme ešte i o vlasť a staneme sa niekoho otrokmi v našej vlastnej domovine. Aká to prekrásna perspektíva toľko ospevovanej „slobody a demokracie.“

Za takmer štvrťstoročie sme sa mohli presvedčiť, že kapitalizmus ktorý nám ponovembroví politici, ktohovie za čo, tak „nezištne“ naservírovali, je jeden veľký darebácky režim. Je to obyčajná totalita kapitálu, alebo ak chcete diktatúra menšiny zbohatlíkov, rozkrádačov a darmožráčov nad prevažnou väčšinou poctivo žijúcich občanov Slovenska.

Všetci ponovembroví mocipáni, bez rozdielu politickej príslušnosti si zaslúžia od nás, za ich klamstvá, podvody a okrádanie, postaviť im jeden veľký pomník hanby a opovrhnutia pre výstrahu ďalším generáciám. Zaslúžia si, aby im boli zhabané neprávom nadobudnuté majetky a mnohí za zradu národnoštátnych záujmov a obhajobu záujmov cudzích mocností, hlavne USA, by mali byť postavený pred súd spravodlivosti a za vlastizradu odsúdení!

Tibor Grék