Tibor Grék, blog.pravda.sk

Niet najmenších pochýb, že naša spoločnosť po novembri 1989 začala rapídne chorľavieť a dnes ju už väčšina občanov oprávnene musí považovať za totálne chorú. Racionálne uvažujúci človek pri takomto konštatovaní, majúc snahu problémy riešiť, si zákonite musí položiť otázky: Prečo tomu tak je a ako sa problém dá riešiť?

Tieto otázky si žiaľ nekladú a ani sa len nesnažia položiť všetci vrcholoví politici, ktorí majú diametrálne odlišné starosti ako tá väčšina obyčajných a racionálne uvažujúcich ľudí. Pri hlbšom zamyslení sa, musíme priznať, že čo človek to názor. Niektorí zo súčasného stavu už celých 25 rokov obviňujú komunistov a socializmus, niektorí kapitalizmus, neoliberalizmus a ďalší mnohé ďalšie abstraktné – izmy.

Podľa mňa najbližšie k pravde majú tí, čo pochopili, že zmena spoločenského systému, so sebou priniesla mimoriadne škodlivé, nákazlivé a ničivé skutočnosti. V prvom rade stratu morálky a hanby ako takej. Ďalej nerešpektovanie prirodzených spoločenských, rokmi budovaných, overených a spoločnosťou uznávaných noriem správania sa. No a napokon z oboch predchádzajúcich skutočností vyvstávajúci pocit beznádeje a bezmocnosti, ako posledná a zničujúca fáza ľudskej činnosti.

Žiaľ už celé štvrťstoročie žijeme v spoločnosti ktorá sa nachádza v štádiu, kedy už nič nie je hanbou! Pojem hanba je dnes zrozumiteľný už iba málokomu a aj to si dovolím tvrdiť, že vo väčšine príslušníkom staršej generácie. Dnes už nie je zvláštnosťou, že žiaci ZŠ sa nehanbia zosmiešniť, ba dokonca i fyzicky napadnúť vlastných pedagógov. Mnoho mužov sa nehanbí opustiť rodinu s deťmi kvôli mladšej milenke. Dnes nie je žiadnou hanbou parazitovať na svojich najbližších a celej spoločnosti, verejne propagovať a uskutočňovať násilie, zlo, klamať, okrádať jeden druhého a pod. To všetko do našej spoločnosti po roku 1989 vniesli naši „demokraticky“ zvolení politici, ktorí vďaka rôznym zahraničným poradcom sa iniciatívne zaslúžili, pod rúškom krásne znejúcich slov „sloboda a demokracia“ o reštauráciu kapitalizmu. Vytvorili priestor pre mafiánske správanie, pre vrstvu rýchlo kvasených zbohatlíkov, medzi ktorých sa predovšetkým zaradili aj sami, aby v ich službách celkom prirodzene, bez hanby začali klamať, kradnúť a podvádzať a k tomu si prispôsobovať i zákony.

Mimoriadne veľký podiel na tomto stave okrem politikov majú, tiež masovokomunikačné prostriedky, ktorých pracovníci sa stali poplatní svojim zamestnávateľom a v snahe o priazeň čitateľskej verejnosti usilujú o čo najviac senzácií, z banálnych prípadov dokážu robiť tragické udalosti a z tragédií banality. Z predchádzajúceho režimu dokázali hlavne u mladých ľudí spraviť jeden hnusný, zločinecký systém. Z jeho funkcionárov najväčších rozkrádačov, uzurpátorov moci, zločincov a korupčníkov. Jednoducho povedané žijeme v dobe, kde sa všetko propaguje obrátene. Čierne sa vydáva za biele a opačne!

Morálka a normy správania sú nám vnucované prostredníctvom nenormálneho správania duchovne prázdnych „celebrít“ všetkého druhu. Ony sú nám totiž denne vtĺkané do hláv ako skutočné vzory namiesto múdrych básnikov, spisovateľov, vedeckých pracovníkov, lekárov, učiteľov, vynikajúcich umelcov, robotníkov a pod. proste tých čo by si to zaslúžili, lebo sú pre nás skutočnými vzormi.

Z programov niektorých televíznych staníc, žiaľ i verejnoprávnych, ktoré by mali kultivovať ľudskú dušu a formovať zmysel pre krásu, pravdu a spravodlivosť sme kŕmení rôznymi vulgarizmami vydávanými za umenie, násilnosťami a vraždami.

Človek až žasne ako negatívne to ovplyvňuje hlavne našu mládež, ktorá je nútená sa denne s tým stretávať a tým jej je nenápadne vtláčaná braková západná kultúra, ktorá z nich robí drogovo závislých ľudí, drsných, nekultúrnych ľudí, často sa horšie správajúcich ako divá zver.

Už celé štvrťstoročie, človek čo nestratil zdravý rozum si kladie otázku, že kam to vlastne spejeme a či to vôbec niekoho z politikov zaujíma. Z dlhoročných skúseností môžem zodpovedne povedať, že väčšinu našich ponovembrových politikov to celkom určite nezaujíma a keď tak iba pred voľbami, keď potrebujú získať priazeň voličov. Potvrdiť to môže každý rozumne uvažujúci človek. Politikom žiaľ ide väčšinou o to, aby sa v službách rôznych mafií, oligarchov a zahraničných mocností udržali čo najdlhšie pri moci. To je jedno z najrozhodujúcejších kritérií. Každý z nás to môže bezprostredne sledovať.

Tí ďalší, ktorí závistlivo hľadia na rôzne zaujímavé pozície politikov sa pretekajú v zakladaní nových strán a hľadajú taktiku ako opäť a znovu oklamať verejnosť, aby tých súčasných politikov zosadili zo sedla a mohli ich nahradiť. Robia to vedome a ako sme svedkami bez štipky hanby a červenania sa! Veď prečo by aj, ide im o zabezpečenie samých seba a  niekoľko rodinných generácií po nich.

Radoví občania v tejto spoločnosti (a je ich prevažná väčšina), oprávnene trpia pocitmi nespravodlivosti a krivdy, avšak rozbehnutá mašinéria sebectva, egoizmu a výdatného biznisu veselo a bezohľadne pokračuje ďalej na svojej ceste klamstiev, falošných sľubov a okrádania.

Krasorečnenie, falošné sľuby, široké úsmevy tých „najschopnejších a najusilovnejších“ z predvolebných billboardov po voľbách rýchlo pominú a nikto z nich sa opäť za nič nebude hanbiť. No a taký je kolobeh nášho života!

Spoločenský systém, sľubujúci raj na zemi, ktorý nám bol po roku 1989 politickými dobrodruhmi nanútený v záujme vlastného udržania sa, bol donútený prijímať stále nové a nové zákony a predpisy, ktoré nerešpektovali prirodzené spoločenské normy správania.

Je celkom prirodzené, že ani nemohli! Ak by ich boli rešpektovali, boli by museli v samých začiatkoch postihovať tých (teda samých seba), ktorý prijímali zákony účelovo v prospech úzkej skupiny horiacich túžbou po zbohatnutí a zahraničných investorov, ktorí spoločne, ruka v ruke zruinovali všetko čo sa zruinovať v tejto spoločnosti v prospech pár jednotlivcov dalo.

Ak má spoločnosť byť čo len trochu spravodlivá, tak zákony musia určovať chod spoločnosti a nie naopak ako je to žiaľ v našej spoločnosti, že trh sa stal nadradeným nad zákonom. To je jeden z hlavných dôvodov, že naša spoločnosť sa ocitla a sústavne sa zmieta v takejto pre drvivú väčšinu ľudí nelichotivej situácii.

Ako sa z toho dostať? To je síce mimoriadne aktuálna a ťažká otázka. Odpoveď je veľmi jednoduchá, ale súčasne hrozne zložitá. Tak ako pri riešení väčšiny problémov, tak aj na riešenie tejto otázky existujú iba dve možnosti. Tou prvou je, takúto spoločnosť jednoznačne odmietnuť ako nevyhovujúcu väčšine občanov Slovenska, alebo z nej jednoducho niekam utiecť. Obe riešenia sú mimoriadne zložité!

V tom prvom prípade, by sa väčšina spoločnosti musela dokázať zjednotiť a vo voľbách dať dôveru strane, alebo stranám, ktoré vo svojom programe majú zmenu spoločenského systému, alebo povstať a uskutočniť revolučnú zmenu. Aj tú však možno uskutočniť iba pod jednotným a cieľavedomým organizovaním a vedením. Ináč by každý pokus stroskotal. Organizátori by boli označený za extrémistov, teroristov a exemplárne potrestaný pre výstrahu iným. Možno by sme sa dožili v rámci ochrany a nedotknuteľnosti súkromného ( hoci aj nakradnutého a protizákonne nadobudnutého vlastníctva) aj obnovenia trestu smrti.

Pokiaľ ide o možnosť úteku, tak vyvstáva veľmi aktuálna otázka, že kam? Do niektorého z európskych štátov by bolo zbytočné, lebo Európska únia je riadená rovnako orientovanými politikmi, ktorí dokonca aktívne asistovali a pomáhali budovať stavbu tej našej „slobodnej a demokratickej“ spoločnosti. Sú to rovnako politický vodcovia bez morálky a hanby ako tí naši.

No a konečne tým tretím problémom, alebo chorobou, ktorý pramení z predchádzajúcich dvoch, je panicky sa šíriaci pocit bezmocnosti. Postupne sa v ňom začína utápať väčšina členov spoločnosti. Raz za štyri roky je nám síce poskytnutá možnosť záchrany v podobe volieb. My sme však už natoľko rozhádaní, otrávení a znechutení, že sa nedokážeme zjednotiť, aby sme vo voľbách dosiahli želateľný výsledok. A tak po voľbách opäť prežívame sklamanie a skepsu, že sme opäť niektorým tiež politikom naleteli. Dovtedajšia bezmocnosť ako by sa znásobovala a prechádzala až do štádia úplnej bezradnosti. A toto štádium je skutočne nebezpečné! Ak trvá dlho, začne sa meniť na agresivitu! A tá už v našej spoločnosti je naozaj prítomná. Len si pripomeňme napr. výsledky volieb do Vyšších územných celkov, ako dopadli v Banskobystrickom samosprávnom kraji a aké problémy to spôsobuje. Medzi občanmi narastá apatia k politickým stranám a jej predstaviteľom, zvyšuje sa agresivita a začínajú prejavovať stále vo väčšej miere dôveru tým „politikom“, ktorí propagujú násilie, neznášanlivosť a agresivitu. Tieto nežiaduce prejavy sa dokonca začínajú diať aj medzi školskou mládežou. Navzájom medzi sebou, ale tiež vo vzťahu žiakov k učiteľom, alebo i rodičov k učiteľom.

Vyriešiť tento už 25 rokov trvajúci spoločenský problém nebude vôbec ľahké. Ak chceme byť voči sebe úprimní, tak musíme sebakriticky priznať, že za ten stav nesieme zodpovednosť aj my samotní tým, že sme ľahkovážne uverili klamstvám ponovembrových politikov, že sme sa ľahko vzdali nášho spoločne nadobudnutého majetku vybudovaného umom a rukami našich otcov a materí, že každé štyri roky opäť a znova naletíme na pekné reči a sľuby tých, ktorí postupne z nás zdierajú už i kožu.

Zvykne sa hovoriť, že nádej umiera posledná! Ale dokedy ešte máme čakať? Nastal čas kedy si už naozaj musíme uvedomiť, že nič sa samo od seba nezmení. Zmeniť to môže naozaj len väčšina z nás. K tomu však sa potrebujeme zjednotiť a do čela štátu postaviť ľudí, ktorí sú ochotní na seba prevziať zodpovednosť, stať sa našimi služobníkmi a nie okrádačmi. Musia to byť ľudia ktorí sú presvedčení, že bohatstvo ducha je vyššou hodnotou ako bohatstvo statkov a majetku. Bez zjednotenia a takéhoto uvedomenia nemáme šancu na pozitívnu zmenu a vyliečenie chorej spoločnosti, aby opäť začala slúžiť nie pár zbohatlíkom a zahraničným investorom, ale väčšine nášho národa!